Občianske združenie Ivankova cesta je inšpirované naším synom Ivankom. Ešte nevieme kam jeho cesta povedie, a že toho denne nachodí veľa. Pozrime sa na to ako začala.
Ivanko je naše prvorodené vysnívané dieťa. Snažili sme sa o neho dlhých 8 rokov, absolvovali všetky možné vyšetrenia, reprodukčnú kliniku a všetky procedúry (ktoré v dnešnej dobe stoja ako menšie auto) a keď už sme ani nedúfali …. stal sa prirodzený zázrak. Náš zázrak nakoniec prišiel na svet akútnym cisárskym rezom, oživovali ho a prvých niekoľko hodín strávil v inkubátore, preto sme boli nesmierne štastní, keď sme si náš zázrak doniesli nakoniec domov. A kým som sa ja zotavovala z cisárskeho, prvorodičovstva, kolobehu plienok, kojenia, odsávania mlieka, ktoré som sa nakoniec rozhodla darovať aj iným detičkám na Kramáre a užívala si to krásne a pokojné dieťaťko, prešli 3 mesiace a hľa Ivanko začal zaostávať. Oneskorený psychomotorický vývoj bola fráza, ktorá sa s nami niesla vlastne stále. A začala sa naša cesta po doktoroch, neurológii, rehabilitácii, súkromných poradcoch a kolotoč vyšetrení. Začali sme cvičiť Vojtovku, a tá sa Ivankovi vôbec nepáčila (nemá rád dotyky, a udržanie v jednej pozícii nebolo v obľube), až sme sa dostali do fázy, kedy začal plakať už len, keď som sa k nemu chcela približiť. Zmenili sme rehabilitačnú kliniku a aj prístup. A tam nás stretol náš prvý navigátor na našej ceste a úžastná fyzioterapeutka, ktorá nás upozornila, že naše obavy sú oprávnené a Ivanko sa naozaj správa inak ako iné detičky. Mal vtedy 15 mesiacov, ja som už bola opäť tehotná a 3 mesiace pred pôrodom. Ešte nechodil, zato výrazne kymotal hlavičkou, akoby hovoril nie. Robil to už od 10 mesiacov, vždy niekoľko minút a nedal sa vyrušiť. Už vtedy nereagoval na meno, ani nemal očný kontakt.
Naša cesta ďalej smerovala do Rannej starostlivosti, z ktorej sa stalo naše CVI a spoznali sme tam fantastických ľudí. Tu sme dostali neskutočnú poradkyňu a náš maják na našej ceste. Absolvovali sme očné aj dve ušné vyšetrenia, aby sa vylúčil iný pôvod zvláštneho správania nášho Ivanka. Medzitým sa Ivankovi narodila sestrička a my sme začali intenzivne pracovať. Absolvovala som nejaké kurzy a veľa, veľa som čítala. Kurz od Lindy Cecavovej v projekte Rozvoj hrou – Jak rozvíjet dítě s neurovývojovu poruchou v domácím prostředí, bol jedným z najlepších. Vychádza zo Sun-rise metódy. Ivankove príznaky pribúdali, necítil bolesť, necítil studené, nereagoval na silné zvuky, nevšímal si ľudí, hračky si ukladal do radu. Keď začal chodiť, začal sa aj točiť na mieste okolo svojej osi, rýchlo, a kludne aj 30 minút. Stále nerozprával, ale že vôbec ani slovo. Neukazoval, nekomunikoval. Neuveriteľne veľa chodil, v kočíku bol neudržateľný. Chodili sme s ním von na 3 zmeny, vždy minimálne hodinu. Nachodil denne kilometre. Začali sme chodiť do Popradu (z Bratislavy) do Terapeutického ihriska Janka (TiJa) na senzorickú integraciu. Toto bola obrovská zmena. A s našou trojicou: majákom z CVI, vedomosťami z Rozvoja hrou a zo senzorickou integráciou sme nastúpili na cestu, kde sa snažíme Ivankovi porozumieť, urobiť opatrenia, ktoré mu pomáhajú a snažíme sa pochopiť jeho svet.
Ivankovi bol oficiálne diagnostikovaný detský autizmus v 3 rokoch, nič sa u nás tým nezmenilo. Naša cesta stále ide ďalej, niečo už máme za sebou, niekedy je viac kľukatá, niekdy hľadáme smer, ale stále sa rútime vpred. Zmenilo to môj pohľad na život, na to čo je dôležité a mala som možnosť spoznať úžasných a inšpiratívnych ľudí. Bez podpory, usmernení a milého slova by sme neboli tam kde sme. Je to Ivankova cesta a aj moja a naša, a možno teraz aj trošku vaša.